jeden taký dymový mrak som zazrel naľavo od seba a keď som pristával, bol som naozaj rád, že stojím nohami na zemi. Počas balenia padáku som si všimol odpočívať v tieni stromov nejaké postavy zahalené v sivobielych handrách. Ruky a tváre mali čierne. Od slnka a sadzí. Sedeli na vreciach so šúľkami kukurice. Každý šúľok bol spolovice krásne žltý a z druhej spálený. Pochopil som. Smeli pozbierať, čo ostalo po vypálení kukuričného poľa prv, než ho zaorú. Tí ľudia boli drobní a veľmi chudí. Najsmelšie boli deti. Veľkými tmavými očami skúmali môj ruksak s padákom. Spomenul som si na balíček s jedlom, čo nám usporiadatelia súťaže vždy dali pred štartom spolu s fľašou vody. Vôbec sa nehanbili zahryznúť sa do môjho kukuričného posúcha. A o vodu sa takmer pobili. Rukami a nohami som sa rodičov spýtal, koľko dostanú za dnešný zber. Bolo to menej, než čochvíľa zaplatím za obed v skromnej reštaurácii.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.