tie dva smrteľné výstrely nás prebudili z letargie. Prebudili sme sa do skutočnosti, ktorá nám pripadá ako nočná mora. Noc si žiada svetlo. Všetci môžeme byť tými svätými, ktorí našej krajine tak žalostne chýbajú. Ako sme mohli dopustiť, že stav našej spoločnosti dospel až sem? Nemáme inú možnosť, než trvať na spravodlivosti, postaviť sa na odpor smrtonosnej chorobe korupcie, ktorá v našej krajine prerástla do organizovaného zločinu. Projektily, čo zasiahli Martinu a Jána, boli namierené i na nás. Padli v našom mene. Musíme zažať lampy a postaviť sa na ich miesto.
„Pred časom ten druhý, bradatý Robert, mával tričkom Hedvigy: „Zbila sa sama.“
Na prvom, ešte spomienkovom pochode nebola nijaká tribúna, iba návršie, na ktorom kedysi stál biely blok kameňa. Symbol nehybného zotročenia. Z kameňa trčal Gottwald, akoby naznačoval, že tí, ktorí nás do toho obludného kameňa zakliali, boli sami zotročení. Na plošinu nad námestím vtedy vystúpil prezident s lampou v ruke. Nik ho nepredstavil. Stál tam ako občan medzi občanmi, nijaký prejav, iba jedna veta a po nej ticho. Ticho pre Jána a Martinu. V tej chvíli som ďakoval Bohu za to, že máme prezidenta so srdcom na pravom mieste.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.