náš kňaz potom spomenul amerického profesora psychiatrie Arnolda Goldberga, ktorý robil výskum, ako často ľudia klamú dnes. Vyšlo mu, že v priemere každý človek v priebehu týždňa zaklame trinásťkrát. Vo všedný deň dvakrát, v nedeľu raz.

Pamätám si, že v časoch komunizmu ľudia nehovorili pravdu alebo hovorili frázy, ktoré sa vyžadovali. Najviac zo strachu o svoje zamestnanie alebo kvôli uplatneniu svojich detí. Dnes je to podobné. Od ľudí v štruktúre štátnej správy, ale aj súkromného sektora sa vyžaduje lojálnosť, čo často znamená nehovoriť to, čo si myslia. Okrem strachu zo straty zamestnania im, na rozdiel od čias komunizmu, pribudol ešte iný dôvod – možnosť zbohatnúť.

„Nechcime predpovedať, ako to má byť ďalej. Život nám to bude ukazovať.“

Dnes si ešte dostatočne neuvedomujeme, aký obrovský význam má, že v takejto atmosfére strachu sa odrazu ozvali niektorí ľudia, často celkom mladí, a ukázali na klamstvá a neprávosti, ktoré sa v tejto krajine dejú. To sú tí desiati spravodliví, ktorí sú vždy potrební, aby kontinuita spravodlivosti a pravdy nebola prerušená – lebo k ich posolstvu sa potom v rozhodujúcich chvíľach môžu pridať ďalší. Začínali to krehkí ľudia, napríklad Zuzana Hlávková, dnes je to platforma Za slušné Slovensko či hnutie vysokoškolákov Nie je nám to jedno. Významní ľudia z Nemecka mi nedávno povedali, že si nevedia predstaviť, že by v ich krajine vznikol dnes takýto spontánny pohyb.

Nechcime predpovedať, ako to má byť ďalej. Život nám to bude ukazovať. Vláda musí ukázať ochotu riešiť korupčné problémy, treba počúvať stavovské organizácie, zdravotné sestry, učiteľov a ďalších. A treba sa ozývať.

Dnešok je veľkou výzvou.