a predsa akoby som ho poznala z pradávnych životov, snov, hlboko, navždy. Zaplaví ma vlna lásky: Milujem ho ako stred vesmíru, ako vlastné detstvo, ako slnko zaliate v tom detstve. Beží k nemu moja krv a naťahuje ruky. Nie ja, to moja vlastná krv k nemu beží. Je to tá najprirodzenejšia láska na svete. Hrejivé teplo.
A potom je tu druhý syn. Zázrak a tajomstvo. Najlepšie sa o ňom šepká zasväteným. Lebo tí, čo nemajú adoptované dieťa, to nepochopia. Alebo tomu ani veľmi neveria, vidím to na nich. Beží ku mne náš adoptovaný synček. Je to jeho prvá jar na ihrisku za domom na vlastných nohách.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.