kolegovia prišli za mnou, dali sme hlavy dokopy a porozmýšľali. Najprv sme si pozreli kalendár. Bolo to, ako keď Samo Chalupka napísal, že „luna za lunou sa valí“. Každému z nás sa zasa valili termín za termínom. Kam vtesnať výstavu? Pomaly sa to začalo upresňovať.
Lenže výstava je veľká vec a nemôže stáť len na učiteľoch. Museli sme nejako dostať na našu stranu aj študentov. Tí zvyknú byť vďační najmä vtedy, keď im poviete, že nemusia do školy. A tak sa nám namiesto štrnástich študentov prihlásilo rovno dvadsaťštyri. Boli čarovní, keď chodili s Denníkom Anny Frankovej a čítali ho počas voľných hodín.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.