odviezol by na ňom aj pár vriec zemiakov. Celý deň to tlačiť, to musí byť riadna zaberačka, pomyslel som si. Keď sme ho do kopca obiehali, tak som ho zastavil. Povedal som mu, nech si sadne na tú káru a ja ju budem tlačiť až na kopec. Trošku sa bránil, no nedal som mu inú možnosť. Nasadol a ja som začal tlačiť. Neveriacky sa usmieval od ucha k uchu. Zaujalo to aj ľudí postávajúcich okolo. Vzájomne do seba búchali a ukazovali na mňa. Smiali sa do popuku a kričali od radosti. Poniektorí začali tlieskať, chytať sa za brucho a neuveriteľne sa smiať. Počul som pokriky: „Mzungu, mzungu.” Tak oslovujú nás belochov. Cesta bola dlhá, ale rozruch, smiech a vtipné reakcie počas celej cesty neutíchali. A všetky oči na mne. Toľko ukazovákov už dávno na mňa nemierilo. Od smiechu sa domáci až ohýbali v páse. Toľká to bola zábava! Je pre nich nepredstaviteľné, aby biely muž tlačil čierneho.
Z tohto jediného momentu som pochopil, ako nás stereotypy všetkých zväzujú, obmedzujú. Neveria, že biely človek môže byť napríklad aj chudobný, že sa môže mať aj zle.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.