zub času bol polystyrénový zub, ktorý mal oči aj ústa. Bol neúprosný, škodoradostný a zákerný. Práve vtedy bol u nás na návšteve strýko, ktorého som vnímal, akoby mal minimálne sto rokov, aj keď zrejme nemal ani štyridsať. Program vypol, že na také somariny máme času dosť.
Keď ale narazím na „kamaráda Šunkena“, ten vždy poznamená, že čas letí, nemáme šancu to zvrátiť a nič sa neoplatí začínať. To sa deje pri každom stretnutí, už dobrých dvadsať rokov. Minule som sa mihol v telke a na druhý deň sa mi familiárne prihovorila jedna strhaná pani ovešaná deťmi: „Nazdar, Pišta,“ akoby sme spolu čo-to prežili.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.