„Jasné, poď dnu,“ reagoval som pohotovo a presadol si od počítača za stôl. „A môžem zavrieť?“ pokračoval, „a aj zamknúť?“ Potom už len čosi zašomral a otočil kľúč v zámke. „Chcem ti ukázať svoje rany. Mám ich veľa po celom tele, niektoré ešte z detstva. Pre ne som invalid a nikdy som sa neoženil. Zoli si s ťažkosťami vyzliekol tričko a tepláky. Ostal stáť predo mnou len v spodnej bielizni. Pozeral som na vyziabnuté telo muža po šesťdesiatke. „Pozri, tu na chrbte mám plastiku. Keď som bol ešte dieťa, mama ma obarila. Vraj za to mohol otec, čo ju sotil.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.