na jeden lyžiarsky tréning sme sa totiž nevybrali na „somársku lúčku“ vedľa svitovského cintorína, ako zvyčajne, ale ocitli sme sa pri skokanskom mostíku trochu povyše. Neveriacky sme zízali spod čapíc, čo z toho bude. Otec nás zoradil pod odrazovým stolom mostíka a my sme uzreli doskočište. V detských očiach to bol obrovský a nebezpečný „svažisko“. Strach v našich tvárach však nevyviedol otca z miery. Z ruksaku vybral staré chlpaté horolezecké lano, uviazal na jeho konci veľký oranžový uzol a strčil mi ho medzi kolená. Rukami vyformoval z môjho telíčka zjazdový postoj – takzvané vajíčko. „Budem Ťa pomaly spúšťať a keď si budeš myslieť, že to už zvládneš, tak len daj od seba preč kolená, uzol vypadne a ty sa spustíš ďalej už sám.“ Chlapci za mojím chrbtom ma sledovali. Hrdosť bojovala so strachom. Spustil som sa. Vietor mi svišťal v ušiach a v žalúdku mi lietali splašené snehové motýle.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.