Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Skokanský mostík

.andrej Legutký .stĺpčeky .slovo farára spod tatier

Keď som sa vo veku dieťaťa naučil ako-tak chodiť, pripli mi rodičia na nohy lyže, aby som to nemal až také ľahké. Tým sa to zároveň stalo krásnym. Nikdy nezabudnem, ako ma otec naučil nebáť sa jazdiť zo strmého kopca.

Skokanský mostík Natália Ložeková / natalialozekova.sk

na jeden lyžiarsky tréning sme sa totiž nevybrali na „somársku lúčku“ vedľa svitovského cintorína, ako zvyčajne, ale ocitli sme sa pri skokanskom mostíku trochu povyše. Neveriacky sme zízali spod čapíc, čo z toho bude. Otec nás zoradil pod odrazovým stolom mostíka a my sme uzreli doskočište. V detských očiach to bol obrovský a nebezpečný „svažisko“. Strach v našich tvárach však nevyviedol otca z miery. Z ruksaku vybral staré chlpaté horolezecké lano, uviazal na jeho konci veľký oranžový uzol a strčil mi ho medzi kolená. Rukami vyformoval z môjho telíčka zjazdový postoj –  takzvané vajíčko. „Budem Ťa pomaly spúšťať a keď si budeš myslieť, že to už zvládneš, tak len daj od seba preč kolená, uzol vypadne a ty sa spustíš ďalej už sám.“ Chlapci za mojím chrbtom ma sledovali. Hrdosť bojovala so strachom. Spustil som sa. Vietor mi svišťal v ušiach a v žalúdku mi lietali splašené snehové motýle.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite