kráčajúc chodbami útulku RESOTY, ktorých obyvateľov António vždy volal moja rodina, sediac za jeho stolom a pracujúc na jeho počítači, myslím často na jeho pohnutú minulosť, ktorá formovala jeho budúcnosť i charakter. Myslím na utrpenie jáchymovských uránových baní, v ktorých António prežil dlhé roky svojho života. Myslím na to, ako sa z bežného mladého klerika zo Záhoria vykresala vďaka extrémnemu prostrediu taká silná osobnosť. Na to, ako prežil peklo lágrov a nezblúdil.
Nikoho neodsudzoval, bonzákov ani bacharov. Naopak, bol pre mnohých oporou. Získal veľký dar: nadhľad nad hemžením sa sveta a pachtením za rôznymi modlami.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.