v roku 1966 emigrovali do Rakúska manželia Frühwaldovci a pod patronátom kardinála Königa začali pracovať na prijímaní správ zo Slovenska. V Bratislave boli hlavnými aktérmi Ladislav Pittner a Jozef Klein. Klein skonštruoval cestovnú kefu na šaty, ktorá sa dala pri istom pohybe otvoriť a vnútri bol prázdny priestor. Obaja správy fotili na mikrofilm a potom, asi raz za mesiac, prichádzali do Bratislavy mladí Taliani alebo Nemci, ktorí ich odnášali manželom Frühwaldovci. Oni následne správy posielali aj pátrovi Hlinkovi do Mníchova. Toto trvalo až do pádu komunizmu.
Nová éra v podávaní správ do Slobodnej Európy nastala, keď komunistický režim povolil telefonické hovory medzi Československom a svetom. Ján Čarnogurský si dal zaviesť do bytu telefón a začali sme volať Antonovi Hlinkovi. Keďže medzinárodné hovory boli drahé, my sme zavolali, on zložil a zavolal naspäť. Tým sa spravodajstvo veľmi zaktualizovalo. Pošta však nakoniec Čarnogurskému telefón zrušila.
V čase komunizmu som sa venoval náboženským stretnutiam medzi vysokoškolákmi. Jeden z aktivistov bol elektrotechnik a prezradil nám trik, ktorý si pre seba vymysleli poštári. Ak človek zavolal najprv smerové číslo Starej Ľubovne a potom hoc i Austráliu, platil iba za Starú Ľubovňu. Presne takto pokračovalo odovzdávanie správ z telefónnych búdok – až do pádu komunizmu. Podieľali sa na ňom aj ďalší ľudia, najmä tajný kňaz, dnes farár v meste Čadca Ladislav Stromček.
Tretí kanál išiel cez Prahu. Ján Čarnogurský prinášal materiály signatárke Charty 77 Jiřine Šiklovej, odtiaľ putovali k Vilémovi Prečanovi do Scheinfeldu a ten ich posielal Antonovi Hlinkovi.
Aj takto sa rodila sloboda v Československu.