sú to v prvom rade významné pamätníky. K obdobiu holokaustu sa viažu len v hlavnom meste štyri: pamätník židovským obetiam, Rómom, homosexuálom a najnovšie mentálne postihnutým občanom. K obdobiu komunizmu sú to pamätníky Berlínskemu múru, pamätník vyšetrovacej väznice tajnej polície Stasi, a aj dokumentačné a výskumné strediská tejto doby.
Ale to by bolo málo. Pamätníky navštevujú žiaci so svojimi učiteľmi – a deti počúvajú. Nemecká i krajinské vlády vyčleňujú nemalé sumy na udržiavanie týchto miest a informovanosť mladých ľudí. Keď hovoríte s mladými ľuďmi, vidno, že si uvedomujú podiel Nemecka na tragédiách minulého storočia. Možno práve toto sebauvedomenie a pokánie dáva Nemecku iný rozmer – hoci je znovu na vrchole svojej civilizačnej cesty, vie sa o svoj životný štandard podeliť s chudobným svetom a vie mu byť otvorená.
Na Slovensku sme od takéhoto postoja vzdialení. Obdobie národného socializmu a komunizmu na Slovensku už síce pripomína množstvo pamätníkov a tabúľ, ale uvedomenie si nášho podielu a spoluzodpovednosti za udalosti 20. storočia nám nie je do hĺbky vlastné. Je tu skôr dlho pestované povedomie, že sme národ, ktorý bol vždy utláčaný. Takýto postoj nielen umenšuje pocit našej spoluviny za veľké zlá, ktoré sa na Slovensku diali, ale nedostatok pokánia nás oberá aj o sebavedomie a schopnosť byť otvorený svetu. Minulé udalosti a postoje sa nám preto vždy vrátia. Dnes nás dostihli pri utečeneckej kríze. Neide o kvóty, ide o náš vnútorný postoj. Je to znovu historická skúška – a ak pred ňou ujdeme, počká si na nás v budúcnosti iná.