napriek deviatim rokom, ktoré strávil v komunistických väzniciach celý život písal, objavoval a zachraňoval práve knihy.
Nositeľmi knižnej kultúry boli u nás kláštory a šľachtické sídla. Knihy sa považovali v starých kláštoroch za poklady. Kartuziánski mnísi sa museli povinne zaoberať odpisovaním, vyzdobovaním a korigovaním kníh. V štatútoch sa píše, že kto vie a môže písať, no zdráhal by sa tak robiť, za trest nedostane víno. Ešte v 17. storočí za zlé zaobchádzanie s knihami hrozila exkomunikácia.
V roku 1950 boli v Československu zrušené všetky kláštory. Vzácne knihy, ktoré kláštory stáročia opatrovali, likvidátori často nahadzovali na vlečky áut a odvážali na nevyhovujúce miesta. Napríklad knižnicu komárňanského benediktínskeho kláštora uložili v Komárne do pivnice, kde podľahla skaze.
„V čase mobilov a slúchadiel si už ťažko vieme predstaviť osamelého, chorľavého, ale zapáleného rehoľníka, ktorý zachraňoval knihy.“
Podobne to bolo aj so šľachtickými knižnicami. Keď Matica slovenská po prepustení z väzenia zamestnala Gajdoša na dva roky ako dokumentaristu, pracoval v opustenej Apponyiovskej knižnici v Oponiciach. Najprv vyčistil priestrannú miestnosť, poukladal rozhádzané fondy, rozdelil na odborné skupiny, skatalogizoval ich a preskúmal. V tom istom čase na chodbách a na chóre kaplnky na Bojnickom zámku skúmal fondy Zayovskej knižnice grófov z Uhrovca.
Kniha, ktorú z Gajdošových článkov v roku 2004 zostavil Július Pašteka, má názov V tichu kláštorov a knižníc. Čítame v nej, aké boli osudy vzácnych kníh na našom území, ako vznikali, alebo k nám doputovali a kde nakoniec skončili. V čase mobilov a slúchadiel, ktoré vidíme na každom kroku, si už ťažko vieme predstaviť osamelého, chorľavého, ale zapáleného rehoľníka, ktorý v čase neslobody zachraňoval knihy a pamäť tejto krajiny.
Jozef Vševlad Gajdoš si zaslúži našu spomienku a úctu.