okrem toho som bol študentom a brigáda medzi inteligentnými ľuďmi v redakcii plnej papierov, kníh, vzrušenia a hektiky bola lepšou voľbou, než hádzať tehly niekde na stavbe.
Články, ktoré mi vyšli, som si vystrihoval a odkladal. Lenže mládenecké sny o novinárčine a etike sa rozplynuli vo chvíli, keď som bol svedkom takéhoto výjavu: Zomrel rešpektovaný básnik ľúbostnej poézie. Za komunizmu zastával významné i menej významné posty, no ovplyvňoval životy iných, najmä básnikov, spisovateľov, novinárov. Komunizmus už nebol a on zostarol, ešte mu vydali pár kníh, ale o tie už nikto nestál. Pochlebovači vymreli. A teraz bol v márnici natiahnutý v rakve ako struna lutny, ktorá doznela. Uplakaná vdova s roztečenými šminkami vyšla z kancelárie šéfredaktora. On za ňou zavolal: „Neboj sa, pekne o ňom napíšeme.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.