jeho televízne Večery, na pozadí s hudbou Petra Breinera a textami Jána Štrassera, predstavovali vrchol politickej satiry, ktorá na Slovensku zjednocovala odporcov Mečiarovej éry. Bolo zrejmé, že jeho vystúpenia v Slovenskej televízii sa nakoniec skončia. Vtedy sa Česi znovu ukázali solidárni a ponúkli Markovičovi a jeho hosťom vystupovanie v Českej televízii. Zúčastnil som sa na niektorých týchto vystúpeniach v spoločnosti známeho moderátora Otu Černého, kniežaťa Schwarzenberga či Karola Kálaya. 

„Oni však prišli oznámiť, že v budove je nahlásená bomba.“

Markovič vďaka mestským samosprávam začal potom vystupovať aj v kultúrnych strediskách na Slovensku. Tu som ho tiež zopárkrát sprevádzal. V Prešove, v Čiernom orlovi, prišli počas predstavenia na javisko dvaja policajti. Ľudia si najprv mysleli, že ide o súčasť Markovičovho predstavenia. Oni však prišli oznámiť, že v budove je nahlásená bomba, predstavenie sa musí skončiť a všetci musíme opustiť kultúrny dom. Na otázku, koľko bude trvať prehliadka, sme dostali odpoveď, že psa, ktorý vie vyhľadávať bomby, majú len v Košiciach a kedy príde, nevedno. A tak sme vyše hodiny pokračovali s ľuďmi na dvore pred budovou. Nakoniec, po prehliadke, sme predstavenie dokončili podľa scenára. 

V Senici pred jedným takým predstavením mi Milan Markovič spolu s Jozefom Paczeltom, ktorý tie večery organizoval, povedali, čo by som povedal na to,  že by sa Dzurinda stal volebným lídrom do volieb 1998. Dzurinda sa potom stal častým hosťom týchto potulných večerov. Pamätné zostane stretnutie pred voľbami v natrieskanej hale nitrianskej Plastiky. 

Slovenské vzopätie proti mečiarizmu pred voľbami v septembri 1998 bolo historické. Skvelý Milan Markovič, okrem nezabudnuteľného humoru, má na ňom aj politický podiel. S radosťou mu dnes voláme: „Majstre, vďaka, živió a sto ľat...!“.