ja som sa nepozrela ani na babku, ani na otca, ani na strýka, ani na zavraždeného, ani na obeseného kamaráta, keď boli v rakve. Nehodila som kvet ani hlinu. Ten pohľad ma desil, nedokázala som to.
Lenže v sobotu mi zomrel pes. Priamo pri mne, keď som sa ho snažila zachrániť, ale už bolo neskoro. Dostal infarkt cestou do kopca na chalupu. Po polhodinovej chôdzi do kopca. Asi mal niečo so srdcom, neviem, bol ešte veľmi mladý.
Ten ukrutný pocit viny vo mne ostane už navždy. Mohla som tomu zabrániť, viac sa venovať príznakom, mohla som zastaviť keď som videla, že dychčí… veľa scenárov v užialenej šokovanej hlave.
„My materialisti, čo sa snažíme byť tak strašne orientálne cool, sa bojíme pozrieť na mŕtve telo.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.