strauss Slovensko miloval, ale jeho pohľad kolísal medzi nádejou a skepsou, a tak si 9. 2. 1992 zaznamenal: „Kedy môže byť národ šťastný? Keď sa cíti byť slobodný, voľný vo svojom rozbehu, keď má svojich cenných reprezentantov v oblasti rozumu a umenia, keď má pred sebou perspektívu a schopnosť zveľadiť plody ducha...“ Už o šesť dní ale píše: „Naša slovenská tragédia: že i na veľkých postoch sú neraz len malí ľudia. A tak pritom potrebujeme výrazné osobnosti...“ A 7. 3. 1992 pokračuje: „Slováci sú národ básnikov, lebo je v nich imanentná túžba po absolútne, i keď decentná a skrytá. Ale je tu, od ľudovej piesne po hymny a žalmy, skrytá v rôznych formách. Čudné, že taký duševne citlivý národ je schopný byť – aspoň verbálne – agresívny a surový.“

„Mladí ľudia nám to v marci 2018 znovu pripomenuli.“

Prvého mája 1993 si Pavol zapísal: „Dôležitejšie mi je Slovensko. Či visí svet na tenkej nitke na Slovensku, alebo Slovensko na svete? Budem rád, keď to tak bude. Raz určite. Tu je toľko duchovných pozitív, že sa na to príde.“ Ale 18. 11. 1993 v jeho zápiskoch čítame: „Zdá sa, že ani situácia Slovenska nie je veľmi radostná. Všetci politickí vedúci sú hrozní diletanti. Slovensko potrebuje totálnu obnovu.“

Andrej Sládkovič napísal: „Nehaňte ľud môj, ústa nečisté! Múdrosťou jeho vykúpení ste a ešte raz vás vykúpi!“  Rovnako Ján Pavol II. v roku 1996 hovoril o osobitnej úlohe Slovákov pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Len nejak to stále nato nevyzerá. Potrebujeme Straussovu prorockú skepsu a Slovensko potrebuje totálnu obnovu. 

Mladí ľudia nám to v marci 2018 znovu pripomenuli.