moja mama sa ma vždy, keď som na cestách, pýta: a akí sú? Má pod tým na mysli ľudí toho-ktorého štátu. Nikdy veľmi neviem, ako mám odpovedať, ľudia sú predsa všade všelijakí. Ako súčasť generácie, ktorá vyrástla s otvorenými hranicami, som sa vždy vnímala skôr ako obyvateľka Európy či sveta. No aj keď som sa vždy bránila nezmyselným národným stereotypom, nemohla som si nevšimnúť svoje nové slovné spojenie: pasívna agresia.
Učia nás to od malička: Nehovor nahlas, čo chceš, to sa nepatrí. Konflikty sú zlé, radšej to v sebe potlač. Tichá domácnosť. Trucovanie. Ignorácia. Všetky tie návštevy s tyčinkami na stole, ktoré nikto zo slušnosti neje.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.