najprv to boli kočovní Cigáni, ktorí žili v Trnave blízko pri nás, mali maringotky a poníky. Ešte staré dobré romácke kočovné časy, aké už teraz v našich zemepisných šírkach nevidno. Potom to boli cirkusanti a kolotočiari. Len čo prišli do mesta, už ma nebolo. Bola som s nimi. A chcela som s nimi aj odísť.
Dnes, v mestskej modernej anonymite, už k takýmto detským pohnútkam pravdepodobne nedochádza. Deti sa zvezú na kolotoči a idú ďalej s rodičmi po balón či cukrovú vatu. Ja som vždy išla do zákulisia kolotočiarov. Schovávala sa v ich maringotkách, rozprávala sa s nimi, sedela im na kolenách. Nečudo, že som neskôr, v dospelosti, začala extrémne cestovať. Lenže cestovanie nie je úplne to správne slovo. Ja chcem putovať, nomádčiť. Mať jeden ruksak a ísť z miesta na miesto, putovať svetom. Preto ma asi najviac zaujal treking v Nepále. Nie dobývanie vrcholov, žiadny šport... Putovať z dedinky do dedinky, bývať s miestnymi, zažívať to, čo zažívajú oni. Piť s nimi čaj s jačím mliekom a soľou, potom sa presunúť ďalej.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.