Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .stĺpčeky .očami Doroty Nvotovej

Nepoznám svoj rodokmeň úplne detailne, ale aj tak si myslím, že nemám žiadnu nomádsku krv. Rómsku ani inú. Napriek tomu som fascinovaná nomádmi už od útleho detstva. 

Očami Doroty Nvotovej Natália Ložeková / natalialozekova.sk

najprv to boli kočovní Cigáni, ktorí žili v Trnave blízko pri nás, mali maringotky a poníky. Ešte staré dobré romácke kočovné časy, aké už teraz v našich zemepisných šírkach nevidno. Potom to boli cirkusanti a kolotočiari. Len čo prišli do mesta, už ma nebolo. Bola som s nimi. A chcela som s nimi aj odísť.

Dnes, v mestskej modernej anonymite, už k takýmto detským pohnútkam pravdepodobne nedochádza. Deti sa zvezú na kolotoči a idú ďalej s rodičmi po balón či cukrovú vatu. Ja som vždy išla do zákulisia kolotočiarov. Schovávala sa v ich maringotkách, rozprávala sa s nimi, sedela im na kolenách. Nečudo, že som neskôr, v dospelosti, začala extrémne cestovať. Lenže cestovanie nie je úplne to správne slovo. Ja chcem putovať, nomádčiť. Mať jeden ruksak a ísť z miesta na miesto, putovať svetom. Preto ma asi najviac zaujal treking v Nepále. Nie dobývanie vrcholov, žiadny šport... Putovať z dedinky do dedinky, bývať s miestnymi, zažívať to, čo zažívajú oni. Piť s nimi čaj s jačím mliekom a soľou, potom sa presunúť ďalej. 

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite