od Uberu cez cudzincov pracujúcich v Mochovciach sme sa dostali k tomu, že jedného z nich si tam našla taxikárova žena. Štvalo ho to, no je rád, že sa už chce vrátiť. Vraj vedel, že keď sa jej Rumun nabaží, odkopne ju. Veď, čo mu mohla ponúknuť? Nasledovala spŕška vulgarizmov na Rumuna a ešte viac na ňu. S návratom do jednej domácnosti to nebude ľahké, aj on má už náhradnú ženu. Posledné vety zneli ako výkrik: „Povedzte, do akých hovien smeruje naša spoločnosť? Veríte mi, že 80 percent mojich kamarátov sa rozviedlo a žijú v druhom či treťom vzťahu a ich deti musia spoznávať nových ujov a tety?! Toto sa neskončí dobre.“
Ten taxikár sa dotkol čohosi podstatného. Túžime po veľkej láske, no skutočnosť je hnusne opačná. No jeho výkrik ma napĺňa skutočnou nádejou. Je v ňom túžba po čistej ceste: zvnútra i zvonka pravdivej. Osobitne silno som to odpozoroval u žien, ktoré na začiatku svojho vzťahu doň išli s víziou manželstva. Ibaže vždy im nejaký muž ukradol kus srdca na pár rokov a ony teraz po štyridsiatke vidia, že ešte nežili. Sú zranené a ubližuje im, že ich tí muži nebrali vážne. Brali ich skôr ako chlapa do partie, ktorý v rozhodujúcej chvíli vždy musí zabrať. Štatisticky sa s nimi kontaktujú najviac, no ich zdanlivé city tým ženám nepomáhajú. Nikto sa totiž pre ne principiálne nerozhodol a ony sa už viac nechcú cítiť ako prestupná stanica pred ďalšou v poradí.
„Poznávajte svoju dušu pri práci, športe alebo sledovaní psychodrámy.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.