univerzálny odkaz tohto šestnásťročného veriaceho dievčaťa je v tom, že prijala smrť, lebo si chcela zachovať česť a svoje osobné presvedčenie.
Čo znamená zomrieť pre presvedčenie? Pre aké spoločenské alebo osobné presvedčenie by sme boli ochotní zomrieť dnes? Pre vlasť alebo národ? Ako prvé každému hneď napadne: pre národ privatizérov, ktorí sa bili za tieto ideály do pŕs a vzápätí všetko rozpredali? Alebo pre tých, ktorí sa tiež bijú do pŕs, ale sprevádza ich jeden korupčný škandál za druhým? A pre názor? Pre ktorý? Ten, ktorý na nás dolieha zo všetkých strán cez mobilné slúchadlá, počítačové siete alebo iné médiá, aby bol vzápätí vymenený za iný?
Za komunizmu sme žili v neskutočnom svete hesiel, neprávd a duchovného znásilňovania. Tento fiktívny svet sa v jednej chvíli prirodzene zrútil. Sloboda nás však za niekoľko desaťročí priviedla do iného fiktívneho sveta reklamných fráz, povrchných komentárov, politickej i spoločenskej korektnosti. Tento svet je navyše poznačený frustráciou, ktorá vedie k hľadaniu nepriateľa. A v takýchto umelých svetoch je zbytočné pre niečo umierať. Možno stále zostáva, že by sme vedeli zomierať za rodinu alebo osobu, ktorú milujeme. Ochota zomrieť zrejme súvisí s najosobnejším vnútorným prežívaním.
Anna Kolesárová žila v malej východoslovenskej dedine. Po smrti matky sa starala o rodinu, jej svetonázor vyrastal z jej viery a z každodenných osobných skúseností, ktoré ju vnútorne formovali. Nepotrebovala mobil, počítač ani televízor, aby ľudsky dozrela. Dnes nie sme nutení zomierať za svoje presvedčenie. Ale otázke ľudského dozrievania a zodpovednosti sa nevyhneme ani v časoch mieru a slobody. Šestnásťročná Anna Kolesárová nám, nielen veriacim, zanechala silné svedectvo a odkaz.