Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej: Po moskovskom letisku chodia roboti

.dorota Nvotová .stĺpčeky .očami Doroty Nvotovej

„Pani, nemôžete ležať na zemi. Sadnite si na sedadlo.“ Hodím očami na môjho päťročného syna Filipka, ktorého som sa v lietadle rozhodla uložiť na zem. 

Očami Doroty Nvotovej: Po moskovskom letisku chodia roboti Natália Ložeková / natalialozekova.sk

je chorý, má teplotu a dostali sme predné sedačky s veľkým priestorom na nohy, kde mám svoje miestečko a nikomu nezavadziame. Dieťa si potrebuje pospať. Má vankúšik aj deku. „Prepáčte, môj syn je chorý a musím ho aspoň uspať. Neskôr si sadneme.“ Keďže sa tváril, že nevie dobre po anglicky, vravím mu to po rusky.

„Je to zakázané, musíte sa postaviť!“

„A komu zavadziam? Pásy tiež teraz nesvietia, nemusíme byť zapnutí, nie sú turbulencie… o čo ide?“

„Keď neposlúchnete, zavoláme políciu!“ zvyšuje hlas letušiak. Nepostavím sa. Potom príde kapitán lietadla. Bez efektu. Nikde nie je napísané, že nemôžeme ležať na zemi. Potom mi dávajú nejaký obžalovací papier, že ohrozujem bezpečnosť letu a neposlúcham letušiakov a vyvolávam konflikty a po prílete bude buď pokuta, alebo 15 dní basa.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite