najviac ma naučila najslabšia učiteľka. Dejepisárka. Drobný človek s drobnou autoritou, no veľkým srdcom. Rozdávala len jednotky a dvojky. Za úsmevy. Lenže ja som chcela študovať právo. Prijímacie skúšky: výlučne z dejepisu. Dobiehala som osem rokov gymnázia počas maturantských večerov, keď boli všetci pochytaní za ruky a zaľúbení do dospelosti. Deň čo deň som trávila za knihami. Celý rok som vymieňala rande s mestom za rande s dejepisom. Vinila som pani učiteľku. Prečo nebola prísnejšia? Prečo nás neskúšala? Prečo to všetko ostalo na mne?
„Sústreď sa na to, čo ti ide najlepšie a rozvíjaj to.“
Trvalo dlho, kým som sa jej poďakovala za to, že ma zo všetkých učiteľov naučila najviac. Tým, že ma nenaučila nič. Dala mi najdôležitejšiu životnú lekciu – spoliehať sa sama na seba. Nečakať, že ti do cesty príde učiteľ, ktorý to uľahčí. Hodená do dospelosti, už som viac nedostala výklad k nijakej životnej skúške. Vďaka tej drobnej pani učiteľke som už mladom veku zistila, že najlepším učiteľom si je človek sám.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.