pred týmito voľbami sa Ján Čarnogurský stretol s Bronislawom Geremekom, historikom, disidentom a ministrom zahraničia Poľska. Geremek povedal, že nepozná takú udalosť v dejinách, aby jeden deň rozhodoval o osude nejakej krajiny. Tým dňom boli podľa neho voľby na Slovensku. Maďarský prezident Árpád Goncz nám zasa hovoril, že ak sa u nás nezmení politická situácia, nevie zaručiť, čo sa dá do pohybu v Maďarsku. A českí priatelia z okolia prezidenta Havla nám hovorili: Držte sa!
Nevieme, čo by sa udialo, ak by na Slovensku zostal pri moci Mečiar. Vývoj, že Poľsko, Maďarsko a Česko by boli v NATO a EÚ, a Slovensko by v tomto priestore mohlo hrať rolu Bieloruska, si ťažko predstaviť.
„Z volieb 1998 sa stal ďalší slovenský príbeh, ktorý sme nevedeli úspešne dotiahnuť do konca.“
Voľby v roku 1998 znamenali obrovské vzopätie. Václav Havel v malom kruhu povedal, že tieto voľby ho presvedčili, že Slovensko si zaslúži samostatnosť. Ale zároveň treba s vďakou dodať, že práve predstavitelia Česka, Poľska a Maďarska, ktorí už boli členmi NATO, vynaložili veľké úsilie, aby sa Slovensko k nim čo najrýchlejšie pridalo. Historickú zviazanosť krajín Vyšehradskej štvorky si treba stále uvedomovať.
Slovenská vláda na čele s Mikulášom Dzurindom splnila historické zadanie a po rýchlom vstupe do NATO sme sa stali aj členmi Európskej únie. Žiaľ, nakoniec sa aj toto pravicové zoskupenie začalo zabárať do problémov korupcie a klientelizmu a dôsledky tohto zlyhania budeme na pravej strane politického spektra ešte dlho pociťovať. Z veľkej nádeje volieb 1998 sa tak stal ďalší slovenský príbeh, ktorý sme nevedeli úspešne dotiahnuť do konca.
Dokážeme niekedy túto slovenskú kliatbu prekonať?