zároveň bolo Československo vyzvané, aby do troch mesiacov usporiadalo svoje vzťahy ohľadne menšín s Poľskom a Maďarskom. Už 1. októbra Poľsko anektovalo české Tešínsko, obývané najmä Poliakmi. 5. októbra podal demisiu prezident Edvard Beneš, 6. októbra vyhlásili v Žiline predstavitelia HSĽS spolu s ďalšími stranami slovenskú autonómiu. 2. novembra bola pod diktátom Nemecka a Talianska vo Viedni podpísaná dohoda, podľa ktorej Slovensko odstúpilo Maďarsku južné územie, kde žili prevažne Maďari. 22. novembra Národné zhromaždenie v Prahe potvrdilo ústavným zákonom autonómiu Slovenska v rámci Československa. A 1. decembra 1938 získalo Poľsko po rokovaniach so slovenskou delegáciou ďalšie územie na severe Slovenska.

Slovenskí politici potom využili oslabenie Československa, aby presadili svoje túžby po autonómii, no vzápätí sa spolu s Čechmi ocitli v podobnej situácii. V Európe sa zmenili mocenské pomery, prestali platiť medzinárodné dohody, začali rozhodovať diplomatické hry, vlastné záujmy krajín a sila. Predstavy o tradičných priateľstvách národov a štátov v takých situáciách prestávajú platiť. 

Dôležité je však zapamätať si koniec politických udalostí, ktoré sa zavŕšili ukončením vojny a v jej dôsledkoch. Toto všetko je história, ktorá sa však, hoci v inej podobe, môže zopakovať. A Slovensko znovu nemusí obísť. Nebudem hodnotiť záver slovenskej politickej garnitúry z prvej polovice 20. storočia, ale skúsenosť v politickom živote im nemožno uprieť. Dnes môže úspech v politike na Slovensku priniesť kritická opozičná politika a dobrá rétorika. Na vedenie štátu je to zatiaľ málo – a ešte menej je to na riešenie takých situácií, aké Slovensko zažilo pred 80 rokmi.