chcela som to vidieť.
Rozdelené rodiny, stratené uplakané deti, zbité tehotné ženy, dav, ktorý nič nejedol dva dni, starci a stareny (iste, a aj bosé deti, hoci to je už klišé). No videla som aj ľudí, ktorí do štvrtej ráno behali v tomto koncentráku a robili, čo sa dalo. Na rozdiel od pracovníkov humanitárnych organizácií – tí väčšinou len postávali za budovou a fajčili.
Doobeda som roznášala mlieko pre bábätká, a nezastavila som sa asi dve hodiny. Keď ich začali mlátiť ninjapolicajti, nastala apokalypsa. Niekoľko skupín pustili na autobusy, no ako tam boli natlačení, tak sa rodiny rozdelili a začalo sa to: chodili za mnou hystericky plačúci otcovia s deťmi v náručí, že stratili ženu, alebo rodiny, že ich babička je niekde v dave a nevie chodiť, ženy s deťmi bez otcov, a deti bez rodičov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.