povedala: „Veľmi dobre. Tu z každého miesta na teba dýcha kultúra.“ Niečo podobné som vnímal, keď ma na tento 17. november pozvali do Oxfordu na Velvet dinner slovenskí a českí študenti. Oxford – tradícia, ktorá napĺňa hrdosťou, zaväzuje a inšpiruje. Kedy sa budeme aj na Slovensku cítiť dobre, lebo z každého miesta bude na nás dýchať kultúra?
V prvom rade: kultúra ako pamäť Slovenska. Kým si nezamilujeme celé slovenské dejiny, pokiaľ sa nestanú prirodzenou súčasťou nášho života hrady, kaštiele, kúrie, historické budovy, katedrály, svätyne a cintoríny všetkých náboženstiev, pamätné miesta všetkých osobností, ktoré tu žili, dotiaľ budeme frustrovaní a náchylní na zakomplexovaný nacionalizmus.
Treba nám prirodzenú hrdosť k všetkému, čo tu alebo v zahraničí vyrástlo z nášho podnetu. Je toho veľa, len o tom treba bez závisti a pokojne hovoriť. Veda, kultúra, šport, pomaly už i životná úroveň, to všetko nás robí prirodzenou súčasťou západnej civilizácie. Od novembra 1989 sme sa už aspoň dvakrát, v rokoch 1998 a 2018, dokázali občiansky vzoprieť proti zlovôli moci. Hovorí to o občianskej zrelosti našich ľudí, všimol si to celý demokratický svet.
A nakoniec to najdôležitejšie, najťažšie a to, čo bude trvať najdlhšie: ohľaduplné vzťahy medzi ľuďmi aj vzťahy úradov k občanom, potlačenie agresivity na všetkých úrovniach, slušnosť na ulici. Tohto sa musíme dožadovať s rovnakou intenzitou, s akou sme sa dožadovali vyšetrenia vraždy dvoch nevinných ľudí a zastavenia korupcie.
Slovensko má všetky historické predpoklady, aby na nás z každého miesta dýchala kultúra. Ale to nepôjde na príkaz. Treba to nástojčivo a trpezlivo budovať zdola, od ľudí.