Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Resoty očami Michala Oláha: Veď duša nemôže zmiznúť

.michal Oláh .stĺpčeky .resoty očami Michala Oláha

Jednou z najťažších vecí pri práci s ľuďmi bez domova sú pre mňa premárnené životy. Keď vidím všade prázdnotu, najviac mi pomáha Antóniova rada, ktorú mi stihol dať pred smrťou: „Ber ich ako synov“.   

Resoty očami Michala Oláha: Veď duša nemôže zmiznúť Natália Ložeková / natalialozekova.sk

„O chvíľu mám päťdesiat. Skoro tridsať rokov som fetoval. Detstvo som mal super, dobrých rodičov aj sestru. Bývali sme v Karlovke. Začal som s tým v sedemnástich. Len zo zvedavosti. Mamka bola zdravotníčka, mala doma kopu liekov, tak som mal k tomu ľahký prístup. 

Za socíka som sa zoznámil s partiou študentov farmácie, počúvali sme podobnú muziku. Rock, blues, džez. Tí si robili všelijaké lieky, aby sa vládali učiť a spať. Čo im zostalo, predávali. Začal som s nimi experimentovať, tak som sa k tomu dostal ešte v roku 1988. Potom prišla revolúcia 17. novembra a 19. 11. som si už pichal heroín. Popritom marihuanu a alkohol. Kupovali sme to od kosovských Albáncov, tí to sem začali nosiť s Ukrajincami ako prví. Potom som prešiel už len na perník, ten som ani nemusel kupovať. Vyberal som recepty, čo som ukradol. Pomáhal mi jeden lekárnik, čo popri robote varil piko, ten mi dával.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite