o dva roky bol ako pripomienka prijatia Deklarácie určený práve 10. december za Deň ľudských práv. Práve v tých rokoch začali komunisti u nás masovo porušovať ľudské práva. Symbolmi tohto potláčania navždy zostanú popravení, zastrelení, väznení, odvlečení a šikanovaní ľudia tej doby. Na Slovensku z vyše 71-tisíc politických väzňov žije už len 279, z vyše päťtisíc príslušníkov PTP žije dnes 319, z takmer sedemtisíc odvlečených do ZSSR žije desať. O nejaký čas nám zostanú len pamätníky, tabule, knihy, dokumenty, rodinné spomienky a dúfajme, že aj pasáže v učebniciach dejepisu. Slovensko stále nemá Múzeum obetí komunizmu, v hlavnom meste zatiaľ nevznikol ani významný pamätník porážky komunizmu v novembri 1989.
Za uplynulé desaťročia sa myšlienka ľudských práv posunula. V septembri 1994 bola v Káhire konferencia OSN o problémoch rodiny. Niektoré krajiny sa tam snažili presadiť, aby sa umelé prerušenie tehotenstva deklarovalo ako nástroj na reguláciu pôrodnosti. Tato rezolúcia bola vtedy aj hlasom slovenskej delegácie vetovaná. Dňa 10. decembra sa udeľuje i Nobelova cena za mier. Pri udelení tejto ceny v roku 2009 americkému prezidentovi Barackovi Obamovi, keď nebol vo funkcii ešte ani rok, bola objektívnosť udeľovania spochybnená. A dnes už začína aj v liberálnom prostredí silnieť diskusia, či sú ľudské práva vo svojom rozsahu neohraničené, alebo existuje hranica, ktorá im určuje miesto a zmysel.
Deň ľudských práv je výrazom úcty ku každému človeku, osobitne k ľuďom, ktorí sú utláčaní a nevedia sa brániť. Rozsah týchto práv sa nedá úplne postihnúť zákonom – musíme sa im celý život učiť.