keď som vošiel po sviatkoch do Vladovej izby, plakal. Vidieť slziť muža, to ma vždy vyvedie z miery. Šesťdesiatdvaročný chlap po niekoľkých infarktoch s mizerným dôchodkom, na ktorého exmanželka a deti dávno zabudli. Nie, nejde o človeka, čo si za to „môže sám“. Nikdy nepil, nebral drogy, negembloval. Vždy poctivo pracoval, bol slušný. Mal len smolu. Po rozvode mu vypovedalo srdce a po liečeniach sa už oňho nik nepostaral. Ani nechcel. Byť niekomu na ťarchu, to sa vraj radšej hodí pod vlak. Najskôr skončil u kamaráta, potom v záhradnej chatke. Z tej ho po roku vykopli. Nasledovala už len ulica, kým nám ho jedno ráno nedoviezla sanitka. Je to jeden z tých typov ľudí, ktorí sú až príliš dobrí pre tento svet.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.