policajti po pol hodine prišli, zazvonili u starej panej a ona im hovorí: „To som asi mala nahlas televízor.” Jej partner medzitým odišiel a policajti mi už chceli vynadať, že som ich volala zbytočne, keď tu otvorila dvere iná suseda a vyhlásila, že sa pre ten krik sťahuje. Jej deti nemôžu spať. Sadla som si teda za počítač a hľadala riešenie. Charitu na domácu pomoc starým a chorým ľuďom som preposlala jej dcére, ktorá býva za mestom.
Krik však neustal. Keď ustane, možno ma jej dcéra vyhodí z bytu, v ktorom platím veľmi výhodný nájom. No dovtedy mi takmer každú noc jej mama pripomína, že raz tiež zomriem. Smrť ma však nedesí tak veľmi ako umieranie. Naša kultúra ho úplne vytesnila. Jeden deň nasledujeme svoje sny, a druhý – bum – je po nás. Aspoň tak si to veľa ľudí predstavuje. Ale to obdobie samoty a bolesti, to sa nás netýka.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.