Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dve cesty, ktoré poznám

.vladimíra Marcinková .stĺpčeky .svet starostovej dcéry

Mladí sa ma na debatách často pýtajú, čo by som im poradila do života. Keď som bola pubertiačka, položila som rovnakú otázku svojmu učiteľovi zemepisu.

Dve cesty, ktoré poznám Natália Ložeková / natalialozekova.sk

bol to miestny Kolumbus. Niežeby precestoval svet, to nie, ale život precestoval precízne. Vďaka nemu som prežila o 82 rokov viac. Bolo to jeho 82 rokov, ktoré nám svojimi zážitkami zo života dovolil v repríze prežiť s ním. Mladým preto hovorím to, čo nám opakoval on: Nebáť sa blúdiť, neprestať hľadať a objavovať!

„Tak nám poraďte, pán učiteľ, ako žiť?“

„Vy sa ma pýtate, ako žiť a ja sa pýtam, ako neumrieť,“ smial sa. „Mládež, sú len dve cesty životom, ktoré poznám. Železnica a autostráda.“

„Najspoľahlivejšia je železnica. Tam, kam chceš ísť, sa dostaneš rýchlo a bezpečne. Základom je ísť stále rovno po dvoch pevných kovových konštrukciách, koľajniciach. Môžeš pri tom pozerať z okna, obdivovať v rýchlosti miznúce miesta, ale na tvojej ceste ťa odbočka nečaká. Vlaky jazdia po vopred vytýčenej trase, preto ťa dostanú tam, kam chceš, ale nedostanú ťa všade. Potom je tu cesta autom. Kým tí vo vlaku idú z bodu A do bodu B, autom ťa to stiahne z bodu A do bodov Á,Ä, cez body C,Č a až tak spiatočkou do bodu B. Keď budeš vytrvalý, samozrejme.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite