„Ostatná rodina bola proti mne, nedovolili mi nič po nich zdediť. Vadilo im, že si Cigána adoptovali. Najskôr zomrel otec a do roka takisto mama. Keď zomierala, všetok majetok si ešte počas jej života rodina rozobrala. V osemnástich som zostal zrazu celkom sám, bez akýchkoľvek prostriedkov, len s maturitným vysvedčením v odbore kuchár-čašník. Aspoň to mi po rodičoch zostalo. To ma držalo. Potom nasledovala dva roky vojenčina, najskôr v Jaroměři a potom ma poslali variť až do karakumskej púšte v Rusku. Páčilo sa mi tam. Boli tam ľudia zovšadiaľ, necítil som sa tam ako Cigán.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.