je to jej podvedomý návrat k ideálom a túžbam novembra 1989, ktorého okrúhle výročie tento rok oslavujeme.

Nedávno som bol na stretnutí predstaviteľov viacerých kresťanských inštitúcií, kde sa hovorilo o inšpirácii Sviečkovej manifestácie z roku 1988 pre dnešok. Bolo prekvapujúce, keď ľudia v študentskom veku vyjadrili svoje dnešné pocity sloganom: Sviečky ešte nezhasli! Aj kresťanská mládež zažíva generačný nástup, ktorý podvedome odvíja od ideálov marca 1988. 

Inú udalosť som zažil, keď som navštívil jedno regionálne rádio na severe Slovenska. Od poslucháčov som si vypočul: „Za komunizmu bolo lepšie..., všetko ste zničili..., za komunizmu bolo zdravotníctvo lepšie, lebo nebolo treba doplácať na lieky..., rozbili ste družstvá...! Nebol tam jediný pozitívny telefonát.

„Naše zabúdanie na minulosť môže trvať omnoho dlhšie ako za čias Mojžiša.“

Nehovorím, že ľudia nemajú vážne starosti, ale kto neuzná, že život na Slovensku ide predsa k lepšiemu, že porovnávať možnosti liečby vtedy a dnes je neadekvátne a podobne, tak po tridsiatich rokoch od pádu komunizmu je s ním ťažko hľadať racionálne argumenty.

Po páde komunizmu niektorí hovorili, že bude treba prejsť štyridsiatimi rokmi putovania, aby prišla iná generácia. Nedávno mi však jeden človek povedal, aby sme neboli takí optimistickí, lebo priemerný vek v čase putovania Židov po púšti bol podstatne kratší ako dnes. A tak aj naše zabúdanie na minulosť môže trvať omnoho dlhšie ako za čias Mojžiša.

Na Slovensku prežívame stále prelínanie a zápas dvoch spomínaných ideových svetov. Cesta, ktorou chceme ďalej kráčať, nemusí byť krátka. Ale pred 30 rokmi sme sa na ňu vydali!