„ani jedno jediné slovo o dlhoch a s nimi spojeným masívnym porušovaním vlastných pravidiel,“ píše predseda strany Sloboda a Solidarita. Lenže francúzsky prezident tento problém neopomenul preto, že by naň zabudol. Nespomína ho preto, lebo chápe, že jeho riešenia sú politicky oveľa náročnejšie než si myslí Sulík. Vynucovanie pravidiel v eurozóne si totiž nestačí len želať. Musia byť kompatibilné s očakávaniami a motiváciami jednotlivých aktérov.
Ilustruje to príklad Spojených štátov. Po vojne za nezávislosť vyzerala na konci 18. storočia mladá americká republika trochu ako eurózona. Trinásť štátov či bývalých kolónií bolo po uši zadlžených a všetko spoločné rozhodovanie bolo silno konfederatívne, a teda konsenzuálne.
Sulíkovi americkí predchodcovia na tomto systéme nevideli nič zlé. Američania si mohli povedať, že jednotlivé štáty sú samy zodpovedné za svoje existujúce dlhy. No „otcom zakladateľom“ bolo jasné, že na takomto základe by sa americká nezávislosť neudržala. Slabá konfederácia fakticky zbankrotovaných štátov by sa skôr či neskôr stala obeťou Británie alebo Francúzska.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.