nakoniec som si osvojil pár chmatov, ako sa dá rýchlo čítať bez toho, aby ste prichádzali o pasiu z prečítaného, aby vám neušli nuansy, narážky a slovná ekvilibristika. Problém nastal, keď som sa vrhol na čítanie krátkych poetických útvarov haiku. Tu prichádzalo k značným posunom, alebo až nezrozumiteľným motaniciam. Rozhodol som sa preto, že poéziu budem čítať po starom. Teraz každé slovo básne omieľam v ústach ako cukrík. Či kamienok.
Počul som totiž o chudobnej rodine, kde matka dávala deťom cmúľať kamienky a deti sa čudovali, prečo tie cukríky nemajú žiadnu chuť, no ešte viac sa divili, že sa nikdy nevycmúľajú.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.