„Hrala som sa na Boha. To bola chyba. Nemohla som pomôcť všetkým, ale chcela som aspoň niekomu. Vybrala som si tie dve dievčatká. Učila som sa s nimi po škole. Venovala som sa im. Spoznala ich rodičov. Pomáhala zháňať šatstvo. Prezerala im hlavu a umývala vlasy šampónom v triednom umývadle. Mali ma rady a ja som si obľúbila ich.
Skončili základnú školu. Málo bolo takých v osade. Išli aj na strednú. Zmaturovali. Jediné dve v osade. Po maturite si začali hľadať robotu. Nedarilo sa. Prišli za mnou s prosbou o pomoc a tak sme životopisy upravili a rozposlali spolu. Nepomohlo. Pečiatka zápachu z osady. Tmavá pleť. S takou výbavou dostávali stopku už vo dverách. Ani jedna si nenašla frajera. Pre bielych boli Rómky. Pre Rómov premúdrené.
Po pár mesiacoch neúspešného hľadania práce a partnera odišli z osady. Obidve. Boli frustrované a odmietané, sama som ich posmelila, nech sa odsťahujú do mesta, nech zmenia prostredie. Urobili to. Dlho som od nich nemala žiadnu správu, žili v meste a ja som sa tešila, že ušli tomu bludnému kruhu chudoby. Po pár mesiacoch sa o nich v osade začalo opäť hovoriť. Neverila som rečiam, a tak som ich vyhľadala. Bola to pravda.
Stali sa prostitútkami. Neviem, kde som spravila chybu. Chcela som im pomôcť. Namiesto toho ich vlastní vyhnali a cudzí neprijali. Dve dievčatká, ktorým som dala všetko, čo som mohla a takto to dopadlo. Odvtedy deti síce nenechávam prepadnúť, ale viac pre ne nerobím. Komu tým pomôžem?”
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.