reakciami upadajúcej koalície na rozhodnutie Andreja Kisku sa netreba zaoberať. Oni ho neznášajú rovnako, ako neznášajú zjavné oslabovanie svojej moci, a to im kalí zrak. Zaujímavejšia je zreteľná nervozita v opozícii aj medzi časťou mienkotvorcov. A ak by som si mal tipnúť, čo je príčinou onej nervozity, stavil by som all-in na ich obavu z vlastného oslabenia.
Tá obava je namieste – Andrej Kiska je stredový človek, nová strana bude tiež stredová, a taká má vždy potenciál odoberať hlasy naľavo i napravo, najmä ak ju podporia osobnosti z oboch pólov. Preto rozumiem obave progresívcov, Matoviča, Hlinu a tak trochu i Sulíka.
Lenže teraz nejde o zachovanie tej či onej strany v parlamente. Teraz ide o charakter krajiny, o návrat elementárnej spravodlivosti, o kľúčový súboj s únoscami štátu, a áno, aj o odkaz Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V tejto situácii je imperatívom záujem celku, a ten je jasný – poraziť v budúcich voľbách súčasnú koalíciu a extrém a začať budovať spravodlivejšiu republiku.
„ Kiskov projekt nebude opozíciu trieštiť, naopak, pri rozumnom konaní ju bude nielen percentuálne posiňovať, ale aj stmeľovať.“
Progresívci, Sulík, Matovič aj Hlina by teraz isto namietli, že o to isté ide predsa aj im, takže nová strana je zbytočná, a dokonca možno aj škodlivá, lebo triešti sily.
Lenže nie je a netriešti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.