pozerám fotografie, čítam svoje zápisky z rokov v Prezidentskom paláci a v hlave si premietam tváre vryté do pamäti. Paradoxne, nie sú to tváre politikov, ktoré si zreteľne pamätám. Ani tváre iných svetových lídrov, hercov, športovcov či známych ľudí. Tváre, ktoré mi ostali, sú tváre odvahy.
„Slečinko, nestačí jen prožívat, musíte žít, kurva žít,“ povedal jeden z nich, generál Imrich Gablech, hrdina, veterán, keď som sa ho opýtala na radu do života.
Pán Gablech ležal na lôžku v nemocnici v Havlíčkovom Brode, mal vyše sto rokov, zdravotné problémy, ale prskal okolo seba viac radosti a optimizmu, ako dokážeme my mladí v najlepšej forme. Zakrátko sa mal stretnúť s prezidentom Kiskom a trval na tom, aby ho sestričky vyzliekli z pyžama a obliekli do vojenskej uniformy. „Nebudu prezidenta zdravit v noční košili slečinky, to zapomeňte.“
„Pri odchode mi pobozkal ruku a povedal, že nech to s tým životom nepreženiem ako on.“
Pán prezident na stretnutie chvíľu meškal. Pán Gablech nás všetkých zabával žartami o tom, že keď na toto stretnutie čakal sto rokov, tak sa ho bezpochyby dožije. „Ja už snad těch posledných patnáct minut vydržím a neumřu, to by byla ostuda, že jo.“ Zakončil to šibalským smiechom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.