bezmocnosť, ktorú som tých pár sekúnd prežívala, si živo pamätám doteraz. Kde má tú tyč, o ktorej furt hovorí? –rozmýšľam, lebo Palo je „sharper“, ako aktívny antifák nosí v bombere železnú tyč presne pre takéto prípady. No zdá sa, že je tiež bezmocný a ja okrem kriku neviem, čo robiť. Druhý kamoš Kubo sa snaží brániť, no keď ho brutálne zatiahnu za jeho dlhé vlasy, nechtiac im otvára priestor na kopance do brucha. Náckovia berú Palovi mobil a utekajú preč. Taký normálny večer v Petržalke.
Pred náckami som utekala celé detstvo. Stačilo im, že sa flákam na polozbúraných miestach, kde sa podľa nich zdržiava len „póvl“, alebo že nosím na krku hipisácky znak. Až teraz mi príde naozaj pozoruhodné, že skoro dospelí veľkí chlapi v pohode naháňali trinásťročné dievčatá a okolitý svet nikdy nijako nezasiahol. Bol to taký bratislavský folklór a tí, ktorí sa po škole spolu so mnou chodili flákať na Hlavné námestie, to brali ako neoddelitelnú súčasť okolitého sveta. Raz za čas niekto prišiel s monoklom. Nikto sa nemusel na nič pýtať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.