od roku 1994 viem, čo novinárom hrozí. Keď vtedy na chvíľu padol Mečiar, jeho ľudia nás nenávideli. Viacerých vtedy aj potom fyzicky napadli, sledovali a zastrašovali. Jeňovi Kordovi rozbili auto, Petra Tótha zastrašovali mŕtvymi mačkami, mnohým ďalším dávali najavo, že sledujú ich autá. Keď sa šéf HZDS vrátil, celkom oficiálne vyšetrovali, ako sa kto podieľal na jeho odvolaní. Nazvali to kríza ústavného zriadenia a zriadili k tomu špeciálny parlamentný výbor. Pred tým výborom som povinne vypovedal.
Dostával som veľmi hlúpe otázky typu „stretávali ste sa s prezidentom Kováčom“, „s kým všetkým to bolo“ či „čo viete o príprave krízy ústavného zriadenia“. Šéf toho hanebného výboru mi na konci výsluchu s úsmevom vrátil osobné veci, ktoré mi dlhé mesiace predtým ukradli statní muži po tom, čo ma za pasívneho prizerania sa štátnej polície zbili pred sídlom prezidenta. Dal mi tým najavo, že zákon na Slovensku sú oni.
„Na čo sú komu informácie o pohybe novinárov, fotografie z kaviarní a zle vymyslené „protištátne” dialógy?“
Bola to pre novinárov ťaživá doba. Ale to, že šírili strach a siahli na našu slobodu, zdravie a súkromie, bolo zaručenou predzvesťou ich prehry.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.