utrpenie je predsa zlé, niet v ňom nič hodné oslavy.
Sláva patrí radosti, nie utrpeniu; životu, nie smrti. Lenže čo si počneme s utrpením? Je tu s nami od narodenia. Do slávy života je od počiatku votkaná bieda umierania. Bez odvahy umierať nenájdeme odvahu žiť. Ten, kto stúpal k Veľkej noci, prijímal utrpenie a smrť ako súčasť cesty k životu, v tom prijatí ich premenil na zjavenie večnej lásky.
Naši predkovia Veľkú noc vpísali do krajiny ako cestu kalváriou pomedzi kaplnky až ku krížu na vrchole. Zvláštny symbol. Cesta Boha a cesta človeka sa tu stretajú v jedinej ceste. Keď kráčam kalváriou, moja tvár sa na skle kaplnky prekrýva s tvárami za sklom. Raz je tvárou veľkňaza, raz Piláta, inokedy tvárou Judáša, obličajom drsného vojaka či tvárou plačúcej ženy. Tu a tam sa stane, že sa moja tvár zrkadlí v tvojej tvári, Kriste! „Ak ma chce niekto nasledovať, nech vezme svoj kríž na každý deň a tak ma nasleduje.“ No ako ťa mám nasledovať, Kriste?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.