pozerala som sa na dievča, ktoré mi pripomínalo moje vlastné vysokoškoskolské ja. Zapojená do všetkých mimoškolských aktivít, súťaživá, dravá, túžiaca dosiahnuť niečo, čo ju presiahne, prísna na seba aj svet okolo, večne strapatá od rýchleho kroku, až polobehu, ktorému nestíhal žiadny účes. Kým sa okolo nás predierali skupinky usmievavých vysokoškolákov, ktorí si to namierili do prvej kaviarne oproti škole, ona si jednou rukou držala diktafón, druhou pripravené otázky a prísne sa pozerala na respondenta. Nepochybujem, že popri škole má ďalšie dve-tri brigády. Nie preto, že by musela, ale preto, aby si nevyčítala, že toho pre svoje sny robí málo. Chcela predbehnúť rovesníkov. Šprintovať naproti svojim ambíciám. Darilo sa jej to.
„Nielen vôľa a tvrdá práca, ale aj zdravie je výbavou na úspech. Tak si ho strážme, nielen keď nás vyľaká!“
Pred odpoveďou na jej otázku som dlho mlčala. Odpoveď som poznala. Len som ju ňou nechcela sklamať.
„Svojmu o desať rokov mladšiemu ja by som poradila, aby sa malo rado. Aby spomalilo. Aby si neničilo telo ustavičným ponocovaním nad knihami. Aby na seba nebolo také prísne a doprialo si oddych aj pravidelné jedlo. A hlavne, aby si uvedomilo, že všetky vytúžené ciele dokáže zvládnuť len zdravé a silné telo.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.