pokochal som sa odbleskami Tatier v jazerách a otočil som sa späť.
Večer ma čakala omša. Vietor ešte viac zosilnel a na mojom leteckom prístroji sa objavila číslica päť v kolónke, kde je rýchlosť môjho pohybu voči zemi v kilometroch za hodinu. Neveriacky som na ňu zagánil, úplne som odbrzdil padák, pridal plyn a rozhodol sa bojovať so živlami.
Prepočítaval som, koľko je to kilometrov do Vrbova, koľko mám paliva a ako dlho mi to bude trvať touto rýchlosťou zamilovaného párika na prvom rande. Nijaká nádej, že to doletím a už vôbec nie načas. Akurát som s vrčiacim motorom len visel nad rómskou osadou pri Batizovciach a prebúdzal v bielych husiach za plotmi dedinčanov túžbu vzlietnuť. Padák sa v protivetre zmietal. Zľava ma obletel bocian. Stále som nedosiahol ani len východný okraj osady. Priestor medzi chatrčami sa naplnil deťmi. Oduševnene mávali.
„Viera a vzťah k Bohu pre mňa znamenajú aj mať právo ostať sebou samým v intimite môjho prežívania života.“
„Oskar majkl papa 590, žiadam o ukončenie spojenia, idem na finále v Batizovciach.“ Potvrdenie malo v sebe podtón začudovania sa, no veliteľom lietadla, aj keď len z látky a šnúr, som ja. Vedel som presne, čo urobím. Sadnem k domu brata a poprosím ho, nech ma autom zavezie domov, a večerná omša bude zachránená. Krátky úsek po vetre som letel ako tryskáč, otočil som sa, zavisol, vysunul podvozok – čiže vlastné nohy – a vtedy som zbadal pestrú riečku detí, čo bystro zurčala ku mne z rómskej osady. Nie sú zlé, len keď sú vo veľkej skupine, sú príliš všetečné.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.