neslušné prijatie zákonov, ktoré obmedzujú nové politické strany a znevýhodňujú ich oproti tým starším, ktoré už dostávajú príspevok od štátu (teda od nás všetkých), je priznanie v priamom prenose. Priznanie strachu z prehry, aj opustenia demokratického konsenzu. A nejde len o diskrimináciu politických protivníkov.
Ide aj o odporné navodzovanie dojmu, že nové strany sú nástrojmi akýchsi nových oligarchov, ktorí chcú prostredníctvom svojich peňazí ovládnuť tento štát. Pojem oligarcha má pritom obsah, ktorému sa povahou svojho podnikania blížia tí, čo z pozadia zakladali Smer a stále znovu ovládali SNS, a nie tí, čo dnes pomáhajú slobode médií, verejnému priestoru aj novým stranám.
„Tento trik nevyjde rovnako, ako nevyšiel Mečiarovi pred voľbami v roku 1998. Už sa stalo príliš veľa.“
Povedané adresne, politici Smeru, SNS a Mosta, ktorí práve so svojimi oligarchami rozvrátili náš ústavný poriadok (prípady Kočner, prokuratúra, Bašternák, eurofondy, farmári či Ústavný súd) a žijú so svojimi kvázistranami celý ten čas na úkor Slovenska, dnes ukazujú na ESET, NAY a podobné firmy. Rozumiete? Našťastie, pohľad dozadu na podobné pokusy je nádejný – tento trik nevyjde rovnako, ako nevyšiel Mečiarovi pred voľbami v roku 1998. Už sa stalo príliš veľa.
Vážnejšie je dianie v opozícii.
To, že Sme rodina má problém s minulosťou svojho šéfa, je nedobré. Ale to, že súčasnosť tejto strany je spojená s nezodpovedným hlasovaním o dôchodkoch spolu so Smerom, ale aj s Le Penovou, Salvinim a Strachem, a dnes už aj s ohýbaním slobodnej súťaže strán, je samodiskvalifikácia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.