ako vcelku ďalekonosná jednotiaca idea vyznela zhoda koaličných i opozičných subjektov, že každý pôjde do volieb samostatne. Iste, nič iného sa od štvorky čakať ani nedalo, avšak akcentovanie straníckej suverenity trištvrte roka pred voľbami prezrádza najmä to, že SaS a KDH pociťovali ako dôležité vyslať určité signály, najmä ku Kiskovi a Matovičovi ako zástancom spájania sa demokratickej opozície, že investované energie do rôznych rokovaní a obedov (napríklad s mamou Kušnírovou) vyjdú navnivoč. Je za tým potreba odkloniť z verejného fokusu túto agendu tak, aby sa sami nedostávali pod svetlo, že opozičnej spolupráci stoja akokoľvek v ceste.
Na prioritách samostatného postupu nič nemení ani paradox Hídu, ktorý ohlásil otvorenie kandidátky pre rôzne menšie entity z politickej i občianskej verejnosti. Ba dokonca aj otvorenosť k spolupráci s SMK, s ktorou od rozdelenia už roky vedú vojnu slov. Híd stabilne „performuje“ pod päťpercentnou čiarou, čo nezvyšuje jeho atraktivitu, no ešte určujúcejšie sa zdá Bugárovo odmietanie niesť osobnú zodpovednosť za koaličnú tragédiu a dnešný stav strany – čo potvrdil aj na republikovej rade. Práve to znemožňuje zbližovanie s o nič lepšou SMK, ktorá stavia jeho odstúpenie ako základnú podmienku rozhovorov či vôbec usadnutia za jedným stolom. Darmo sa dá súhlasiť s Bugárom, že personálne ultimáta nie sú cestou k spojenectvu, obe strany už sú – a ešte viac budú – pod paľbou od Komárna po Čiernu, aby ratovali parlamentnú reprezentáciu Maďarov, ktorí ju nestratili ani raz za tridsať ponovembrových rokov, pričom prípadné zlyhanie už dnes voliči interpretujú ako národnú tragédiu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.