Príbeh čiernych vriec

sťahovali sa do jednej izby, takže mali všetko ostatné pobalené v čiernych vreciach a odložili si to k nám na kláštornú povalu. Medzičasom sme sa párkrát stretli, tak som sa dozvedel, že atmosféra sa v rodine zhoršuje, mama sa stala onkologickým pacientom a dcéra zas trpí schizofréniou.

Na jeseň minulého roka mi po dlhom čase volali znova: „Filip, máme ultimátum do 15. októbra odísť, inak nás príde vyhodiť polícia.“ Vďaka profesorovi Krčmérymu sa mi pre ne podarilo nájsť ubytovanie v krízovom centre v Cíferi. Pri ich sťahovaní som sa znova stretol s čiernymi vrecami, plnými všeličoho, avšak už ich bolo o polovicu menej. Myslím, že sme sa cestou veľmi dobre porozprávali o ich bolestiach na duši. Matke sa však v krízovom centre zhoršilo zdravie. Snažili sme sa nájsť niečo vhodnejšie, ibaže nikto ich nechcel prijať spolu. Napokon som našu dvojicu presvedčil, aby sa rozdelili a bývali na iných koncoch Bratislavy. Pri sťahovaní som sa opäť stretol s tými starými známymi čiernymi vrecami, plnými všeličoho. Keď však matka v novom bydlisku zistila, že bude na izbe s dvoma ďalšími, pre ňu neznámymi pacientmi a hlavne keď pochopila, že si tam nemôže pri posteli nechať opreté tie čierne vrecia, tak sa aj s dcérou vrátili naspäť do Cífera. Vzápätí matka ochorela na zápal pľúc a lekári jej nedávali žiadnu šancu. Keď som bol v Prahe, jej dcéra mi napísala: „Mama zomrela, ďakujem Ti za všetko.“ Obratom som jej volal, lenže mobil už bol vypnutý. Po návrate z Prahy som hľadal stopu po matke v bratislavských nemocniciach. V jednej z nich som sa dozvedel, že matka už mala pohreb. Dcéra sa ešte pred pohrebom psychicky zrútila, následne sa pokúsila o samovraždu skokom z mosta do Dunaja a teraz leží na psychiatrii. Išiel som ju tam navštíviť, no nepustili ma k nej.