nevie, o čom sa Pražania rozprávajú, čo si myslia o politike, prisťahovalcoch či manželstvách homosexuálov. Facebook a Twitter fungujú opačne. Servírujú nám, čo o ľubovoľnej téme hovoria ľudia, ktorí o nej nič extra nevedia a o ktorých názor by sme inak nestáli. Kedysi to vyzeralo ako demokratizácia verejnej diskusie, výsledkom je však digitálne malomesto, v ktorom každý každého ohovára, ponúka nechcené rady a ťahá do vyčerpávajúcich sporov.
Jedna z hlúpejších minulotýždňových minikáuz v Spojených štátoch sa týkala Breta Stephensa, konzervatívneho komentátora New York Times, ktorého na Twitteri istý profesor na George Washington University žartom prirovnal k ploštici. Stephens autorovi tweetu napísal zdvorilo formulovaný mail, v ktorom ho pozval, aby mu to prišiel povedať osobne. A do kópie pridal prorektora.
"Od začiatku desaťročia prechádza duševné zdravie mladých ľudí v Spojených štátoch bezprecedentnou krízou."
Stephens, ktorý si medzitým účet na Twitteri zrušil, sa za email stal terčom posmechu. Vo svojich stĺpčekoch totiž často píše o excesoch politickej korektnosti na amerických univerzitách. Ak mu teda ide o slobodu slova, mal by vedieť zniesť aj urážlivý vtip na svoju adresu, zvlásť ak prichádza od akademika. Vyčítali mu tiež to, že email, adresovaný aj univerzitnej hierarchii, mal za skutočný cieľ sťažiť opovážlivému profesorovi profesionálny život.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.