Kongestus

skauti a skautky v červených záchranných vestách veselo brázdili vody a ja som sa ustarostene pozeral na oblohu.

Mraky začali vystreľovať do výšky. Cumulus congestus. To keď zbadáte takú mrakovežu s ostrými okrajmi, ktorá siaha do takej výšky, že jej vrch zbadáte len s pozíciou hlavy typickou pre kloktajúceho maróda, tak razom trielite s padákom k zemi.

Píšťalka ukončila hry a napriek protestom skautskej mládeže sme sa začali sťahovať aj z brehu jazera. Ešte posledná kontrola, či si ktosi čosi nezabudol, keď oblohu preťal osamelý blesk a udrel do hrebeňa Slavkovského štítu. Urobil ráznu bodku za šomravými protestmi a ja som v duchu zaďakoval svojim leteckým inštinktom, že sme už na ceste do bezpečia.

Búrky totiž prichádzajú neuveriteľne rýchlo a ich hrubá sila a zúrivosť vo mne vyvolávajú neutíchajúci rešpekt. No v tom čase boli, žiaľ, na chodníku aj belgickí skauti a smerovali k vrcholu. A ten blesk, ktorý sme videli, si zobral život jedného z nich. Keď som sa to dozvedel z rádia, mal som veľmi čudný pocit. Náhodou som ho videl a počul som jeho hrmot. A presne v tej chvíli sa skončil jeden ľudský príbeh mladého človeka. Z ničoho nič. Z plnej radosti a obdivu nad krásou hôr. Záblesk, ohlušujúci hrmot a tlaková vlna, po ktorej prišlo zdesenie a hrôza. Pre mňa to bol iba jeden blesk. Jeden zo stoviek, ktoré som už za života videl a počul...