niežeby so svojím krédom „radšej budem ležať mŕtvy v priekope, ako prijať ďalší odklad“, Johnson stál už skôr na prehru než na výhru. Hoci nezískal väčšinu pre svoj návrh predčasných volieb na 15. októbra, čo je jedna z jeho troch veľkých porážok, hlasovanie sa bude ešte raz opakovať, čo ho v preňho ideálnom scenári môže vrátiť späť do vytúženej roly „hlavného dispečera“ brexitu, o ktorú prišiel schválením zákona (druhá ťažká porážka) o zákaze brexitu bez dealu.
Zásadnou zmenou však je, že kým až do minulého týždňa sa Johnson javil ako suverénny „pán brexitu“ s jednoznačnou kontrolou nad procesom, čoho korunou bolo vyšachovanie parlamentu na päť týždňov, dnes to už pravda nie je.
Jeho obrazu génia, sprava našľahanému, veru nesvedčí ani v najmenšom ťažký strategický omyl, ktorým je, že fatálne podcenil možnosť spoločného postupu opozície – vrátane konzervatívnych rebelov – v kritických hlasovaniach.
"Nemať vládu, ktorá by požiadala o ďalší odklad, a zároveň mať zákon zakazujúci vystúpenie bez dohody, to je situácia, ktorá sa dá označiť za matku všetkých chaosov."
Obrovským paradoxom tejto bezprecedentnej situácie najstaršej demokracie sveta tak zostane, že pokusom „vypnúť“ parlament na kritickú dobu – ktorého právnu legalitu potvrdil škótsky i londýnsky súd – sám Johnson zjednotil opozíciu, ktorá by bez tohto „vypovedania vojny“ sotva prekonala obrovské vzájomné averzie a skutočnosť, že odpor k brexitu bez dohody ju to jediné, čo ju spája. Inak nič.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.